správy

10. apríla 2023 prezident USA Joe Biden podpísal zákon, ktorým oficiálne ukončil „národný stav núdze“ v Spojených štátoch spôsobený ochorením COVID-19. O mesiac neskôr už COVID-19 nepredstavuje „núdzový stav v oblasti verejného zdravia medzinárodného významu“. V septembri 2022 Biden vyhlásil, že „pandémia COVID-19 sa skončila“ a v tom mesiaci bolo v Spojených štátoch viac ako 10 000 úmrtí súvisiacich s ochorením COVID-19. Spojené štáty samozrejme nie sú jediné, kto robí takéto vyhlásenia. Niektoré európske krajiny v roku 2022 vyhlásili koniec núdzového stavu spôsobeného pandémiou COVID-19, zrušili obmedzenia a zvládali COVID-19 ako chrípku. Aké ponaučenia si môžeme z takýchto vyhlásení v histórii vziať?

Pred tromi storočiami francúzsky kráľ Ľudovít XV. vyhlásil koniec morovej epidémie zúriacej v južnom Francúzsku (pozri fotografiu). Mor už stáročia zabíja ohromujúce množstvo ľudí na celom svete. V rokoch 1720 až 1722 zomrela viac ako polovica obyvateľov Marseille. Hlavným účelom dekrétu bolo umožniť obchodníkom obnoviť ich obchodné aktivity a vláda vyzvala ľudí, aby si pred svojimi domami zapálili vatry, aby „verejne oslávili“ koniec moru. Dekrét bol plný ceremónií a symboliky a stanovil štandard pre následné vyhlásenia a oslavy konca epidémie. Vrhá tiež jasné svetlo na ekonomické zdôvodnenie takýchto oznámení.

Vyhlásenie o zapálení vatry v Paríži na oslavu konca moru v Provensálsku v roku 1723.

Ale skutočne tento dekrét ukončil mor? Samozrejme, že nie. Koncom 19. storočia sa stále vyskytovali pandémie moru, počas ktorých Alexandre Yersin v roku 1894 objavil v Hongkongu patogén Yersinia pestis. Hoci niektorí vedci veria, že mor v 40. rokoch 20. storočia zmizol, zďaleka nie je historickou pamiatkou. Nakazil ľudí v endemickej zoonotickej forme vo vidieckych oblastiach západných Spojených štátov a je bežnejší v Afrike a Ázii.

Nemôžeme si teda pomôcť a musíme sa opýtať: skončí niekedy pandémia? Ak áno, kedy? Svetová zdravotnícka organizácia považuje ohnisko nákazy za ukončené, ak neboli hlásené žiadne potvrdené ani podozrivé prípady počas dvojnásobku maximálnej inkubačnej doby vírusu. Na základe tejto definície Uganda 11. januára 2023 vyhlásila koniec najnovšej epidémie eboly v krajine. Keďže však pandémia (termín odvodený z gréckych slov pan [„všetci“] a demos [„ľudia“]) je epidemiologická a sociopolitická udalosť, ktorá sa vyskytuje v globálnom meradle, koniec pandémie, rovnako ako jej začiatok, závisí nielen od epidemiologických kritérií, ale aj od sociálnych, politických, ekonomických a etických faktorov. Vzhľadom na výzvy, ktorým čelia pri eliminácii pandemického vírusu (vrátane štrukturálnych rozdielov v zdraví, globálneho napätia, ktoré ovplyvňuje medzinárodnú spoluprácu, mobility obyvateľstva, antivírusovej rezistencie a ekologických škôd, ktoré môžu zmeniť správanie voľne žijúcich živočíchov), si spoločnosti často vyberajú stratégiu s nižšími sociálnymi, politickými a ekonomickými nákladmi. Táto stratégia zahŕňa zaobchádzanie s niektorými úmrtiami ako s nevyhnutnými pre určité skupiny ľudí so zlými socioekonomickými podmienkami alebo základnými zdravotnými problémami.

Pandémia sa teda končí, keď spoločnosť zaujme pragmatický prístup k sociopolitickým a ekonomickým nákladom opatrení v oblasti verejného zdravia – skrátka, keď spoločnosť normalizuje súvisiacu mieru úmrtnosti a chorobnosti. Tieto procesy tiež prispievajú k tomu, čo je známe ako „endemickosť“ choroby („endemický“ pochádza z gréckeho en [„vnútri“] a demos), čo je proces, ktorý zahŕňa tolerovanie určitého počtu infekcií. Endemické choroby zvyčajne spôsobujú občasné prepuknutia chorôb v komunite, ale nevedú k nasýteniu pohotovostných oddelení.

Príkladom je chrípka. Pandémia chrípky H1N1 v roku 1918, často označovaná ako „španielska chrípka“, zabila 50 až 100 miliónov ľudí na celom svete, vrátane odhadovaných 675 000 v Spojených štátoch. Kmeň chrípky H1N1 však nezmizol, ale naďalej cirkuluje v miernejších variantoch. Centrá pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC) odhadujú, že v Spojených štátoch zomrelo na chrípku v poslednom desaťročí v priemere 35 000 ľudí ročne. Spoločnosť nielenže „endemizovala“ túto chorobu (teraz je sezónnym ochorením), ale normalizovala aj jej ročnú úmrtnosť a chorobnosť. Spoločnosť ju tiež rutinizuje, čo znamená, že počet úmrtí, ktoré spoločnosť dokáže tolerovať alebo na ktoré dokáže reagovať, sa stal konsenzom a je zabudovaný do sociálneho, kultúrneho a zdravotného správania, ako aj do očakávaní, nákladov a inštitucionálnej infraštruktúry.

Ďalším príkladom je tuberkulóza. Hoci jedným z cieľov v oblasti zdravia v rámci Cieľov trvalo udržateľného rozvoja OSN je „eliminovať tuberkulózu“ do roku 2030, zostáva otázne, ako sa to dosiahne, ak bude pretrvávať absolútna chudoba a závažná nerovnosť. Tuberkulóza je endemickým „tichým zabijakom“ v mnohých krajinách s nízkymi a strednými príjmami, ktorý je spôsobený nedostatkom základných liekov, nedostatočnými zdravotníckymi zdrojmi, podvýživou a preplnenými bytovými podmienkami. Počas pandémie COVID-19 sa úmrtnosť na tuberkulózu zvýšila prvýkrát za viac ako desať rokov.

Cholera sa tiež stala endemickou. V roku 1851 jej zdravotné účinky a narušenie medzinárodného obchodu podnietili zástupcov imperiálnych mocností zvolať prvú Medzinárodnú sanitárnu konferenciu v Paríži, aby prediskutovali, ako túto chorobu kontrolovať. Vypracovali prvé globálne zdravotné predpisy. Hoci bol patogén, ktorý choleru spôsobuje, identifikovaný a boli k dispozícii relatívne jednoduché liečebné postupy (vrátane rehydratácie a antibiotík), zdravotná hrozba cholery sa nikdy skutočne neskončila. Na celom svete sa každoročne vyskytne 1,3 až 4 milióny prípadov cholery a 21 000 až 143 000 úmrtí súvisiacich s touto chorobou. V roku 2017 Globálna pracovná skupina pre kontrolu cholery stanovila plán na odstránenie cholery do roku 2030. Výskyt cholery sa však v posledných rokoch prudko zvýšil v oblastiach náchylných na konflikty alebo v chudobných oblastiach po celom svete.

HIV/AIDS je azda najvýstižnejším príkladom nedávnej epidémie. V roku 2013 sa na mimoriadnom samite Africkej únie, ktorý sa konal v Abuji v Nigérii, členské štáty zaviazali podniknúť kroky na odstránenie HIV a AIDS, malárie a tuberkulózy do roku 2030. V roku 2019 Ministerstvo zdravotníctva a sociálnych služieb podobne oznámilo iniciatívu na odstránenie epidémie HIV v Spojených štátoch do roku 2030. V Spojených štátoch sa každý rok vyskytne približne 35 000 nových infekcií HIV, čo je do značnej miery spôsobené štrukturálnymi nerovnosťami v diagnostike, liečbe a prevencii, zatiaľ čo v roku 2022 bude na celom svete 630 000 úmrtí súvisiacich s HIV.

Hoci HIV/AIDS zostáva globálnym problémom verejného zdravia, už sa nepovažuje za krízu verejného zdravia. Namiesto toho ho endemická a rutinná povaha HIV/AIDS a úspech antiretrovírusovej terapie zmenili na chronické ochorenie, ktorého kontrola musí súťažiť o obmedzené zdroje s inými globálnymi zdravotnými problémami. Pocit krízy, priority a naliehavosti spojený s prvým objavením HIV v roku 1983 sa zmenšil. Tento spoločenský a politický proces normalizoval úmrtia tisícov ľudí každý rok.

Vyhlásenie konca pandémie teda označuje bod, v ktorom sa hodnota ľudského života stáva poistno-matematickou premennou – inými slovami, vlády sa rozhodnú, že sociálne, ekonomické a politické náklady na záchranu života prevažujú nad výhodami. Stojí za zmienku, že endemické choroby môžu byť sprevádzané ekonomickými príležitosťami. Existujú dlhodobé trhové úvahy a potenciálne ekonomické prínosy pre prevenciu, liečbu a zvládanie chorôb, ktoré boli kedysi globálnymi pandémiami. Napríklad globálny trh s liekmi proti HIV mal v roku 2021 hodnotu približne 30 miliárd dolárov a očakáva sa, že do roku 2028 prekročí 45 miliárd dolárov. V prípade pandémie COVID-19 by „dlhý COVID“, ktorý sa teraz považuje za ekonomickú záťaž, mohol byť ďalším bodom hospodárskeho rastu farmaceutického priemyslu.

Tieto historické precedensy jasne ukazujú, že koniec pandémie neurčuje ani epidemiologické oznámenie, ani žiadne politické oznámenie, ale normalizácia jej úmrtnosti a chorobnosti prostredníctvom rutinizácie a endemického rozšírenia choroby, čo je v prípade pandémie COVID-19 známe ako „život s vírusom“. Pandémiu ukončilo aj odhodlanie vlády, že súvisiaca kríza verejného zdravia už nepredstavuje hrozbu pre ekonomickú produktivitu spoločnosti ani pre globálnu ekonomiku. Ukončenie núdzovej situácie spôsobenej COVID-19 je preto zložitý proces určovania silných politických, ekonomických, etických a kultúrnych síl a nie je ani výsledkom presného posúdenia epidemiologických skutočností, ani len symbolickým gestom.